Dávám bolševikovi rok, maximálně dva roky.

Autor: Dušan Frič | 2.2.2014 o 22:50 | Karma článku: 15,39 | Prečítané:  2415x

Táto veta, ktorá odznela v českom filme Pelíšky zľudovela. Koľko času má ten náš? Nechce sa mi veriť, že tak veľa, ale naozaj veľa Slovákov nevidí, nepočuje, boľševika. Viem, je zákerný, je to takmer neviditeľná, plazivá, pomalá nočná mora. Možno ho ten náš pracovitý, pohostinný a spevavý občan nevidí a nepočuje, pretože zrejme pracuje, hostí a spieva a neostáva mu na to čas. Naozaj neviem. Nuž ale, pokúsim sa pomôcť tým, ktorí ho vidia a počujú, ale nejasne, potrebujú okuliare a načúvací prístroj.

 

Takže, ako spoznáme nášho, vlastného, domáceho, Made in Slovakia boľševika odvedľa?

Okrem iných vzácnych vlastností, nie je viazaný na žiadnu stranu. Vyskytuje sa viacmenej vo všetkých politických stranách, v niektorej viac, v niektorej menej, v niektorej je na hranici vyhynutia.

Pôsobí seriózne, veľmi seriózne. Oblek, kravata, milý, tupý, nervózny úsmev, upravený ako zo škatuľky. Ilúzia sa stráca, keď otvorí ústa. Zrazu zistíte, že jeho vyjadrovanie je hodné sepuky. Slová ako džívísí (džejvísí dokelu, áno?), šecia, preci, diviloperi (vážne) a ďalšie, podobne sofistikované, sú akoby produktmi polointeligenta (slovník uvádza, že polointeligent je povrchne vzdelaný človek), ktorým často aj je, pretože namiesto poctivého štúdia si na stenu lepil plagáty Čeho (Ernesta Rafaela Guevaru de la Sernu), možno ich má na stene dodnes, a venoval sa intenzívne tomu, ako prejsť všetkým cez rozum a získať nezaslúžené výhody, úľavy, kontakty, známosti, prípadne niekoho nabonzovať a tak ho zlikvidovať, hoc len za to, že mu nie je sympatický, alebo využiť tie minulé známosti, tatkove, ktorý s nasadením života chránil vlasť donášaním na vlastnú rodinu, známych a kolegov.

Správa sa veľmi ľudsky, až familiárne (v zmysle hesla „čelom k masám") a opäť milo, i keď troška nervózne a roztržito, pretože nevyznáva, a teda nepozná, žiadne pravidlá slušného správania sa, a tak mu neostáva nič iné, len hrať žoviálneho „good guy"-a, len trocha prepracovaného, ustarosteného zo všetkých tých pracovných povinností v prospech „ľudí práce" (yup, toto vymysleli).

Je vyslovene „odborník", kapacita, prípadne veľmi vážený človek, autorita, často s titulom v úplne inej oblasti, než ktorú vyštudoval a dlho pôsobil, čo mu neprajníci závidia a preto sa k tomu nebude vyjadrovať. Jeho diplomová, či dizertačná práca je v spolupráci s nejakou našou špičkovou univerzitou utajená pre výnimočnú kvalitu, určite obsahuje množstvo potenciálnych svetových patentov, ktoré by okamžite zneužili buď imperialisti, finančné skupiny, obchodné reťazce, zdravotné poisťovne, či prípadne by ich menej vzdelaní spoluobčania využili na plagiáty.

Takmer celý život žije z našich peňazí. Nikdy svoje telo nezneuctil zamestnaním sprevádzaným fyzickou prácou. Odmalička recituje, chodí do kostola (no, neskôr veľmi nie, lebo mal vtedy iný, veľmi vyjasnený a vysporiadaný svetonázor, no a čo, veď ľudia sa menia, k lepšiemu), je populárny, iba nerád na nátlak ostatných prijíma nevďačné funkcie ako je predseda triedy alebo miestneho, či školského zväzu mládeže (socialistického, pre mladších), neskôr v rôznych študentských radách, či organizáciách, no a potom už vážnejšie, v rôznych organizáciách mladých „-kratov", alebo „-čiarov" až sa nakoniec ani nevie ako, ocitne v politickej strane.

Vozí sa v drahých autách, stravuje sa v drahých reštauráciách, nosí darované hodinky, no veď, zaslúži si ten Jožo, Paľo, Ďuro, vieš, akú on má zodpovednosť? On je chodiaci mozog, nespí, neje, iba rozmýšľa, aj keď už vôbec nevládze (presne tak to aj  je, ibaže nie z únavy). Príde hoc aj na dedinskú zábavu ... aj dvakrát do mesiaca, ukázať že je s nami, že na nás myslí, možno tentokrát prinesie aj nejakú sumičku, na novú čističku, darček odomňa, rodáci, uvoľnil som ich z mojich vašich peňazí, alebo vybaví že o 25 rokov nebudú kamióny jazdiť cez našu dedinku, ale po obchvate ... aký má nádherný bavorák, najnovší a drahý, ale bezpečnosť predsa niečo stojí, nemožno hazardovať so zdravím takýchto ľudí, čo kladú život na oltár vlasti.

Podniká. Teda nevie ako sa podniká, ale podniká. Často ako tichý, až nemý spoločník. On vie kedy a čo, a tí čo vedia „podnikať" zasa vedia koľko a komu. Hanbí sa za to, pretože z okolia, ba aj od rodiny počúva, že to nie je správne, a on je predsa good guy, a tak o tom mlčí. Predsalen je tu nejaký blbý zastaralý zákon a nejaké otravné majetkové priznanie, či ako sa to nazýva, i keď sú oba precízne právnicky prepracované a preto dokonale bezzubé (no bola to fuška, jednať s tými neboľševikmi, predstav si, tam má každý blbec iný názor, ale nakoniec sú oba nepoužiteľné, veď našťastie si aspoň v niektorých veciach rozumieme), a tak môžeme vo vzácnych chvíľkach pri pive, či dobrej visky a pri pomyslení na všetkých tých ostatných neschopných, i tých slepo v nás veriacich, čo sa musia živiť prácou, ukázať celkom radi a s úľavou vztýčený prostredník.

Rád zakazuje a prikazuje, nariaďuje. Nastoľuje tak predsa poriadok v štáte. Svojím spôsobom. Udržujte paniku. Žite v strachu. Vezmem vám všetko čo sa dá a potom mi radi zaplatíte, aby som vám aspoň malú časť vrátil. Vydesím vás sľubovaním pekla, ktoré som si pre vás pripravil, vymyslel. Budem sa vám vyhrážať, budem vás obviňovať, nadávať vám a urážať vás, a v strachu a panike mi darujete dušu. A potom, keď žiadne peklo nenastane, budete mi bozkávať nohy. Má všetko naozaj premyslené. Raz prikáže pod hrozbou pokuty všetkým psom, mačkám, zajacom, myšiam a švábom povinné čipy, lebo nás tá imperialistická EÚ k tomu núti, a potom, keď pokutami vystrašení majitelia slovenskej domácej fauny nezmysel so škrípajúcimi zubami splnia, spraví z čipov dobrovoľnícku akciu, lebo pri premýšľaní zaspal, lebo imperialistická EÚ sa ohradí, že povinné čipovanie celej fauny sme si vymysleli, a to úplne sami, lebo databázy veterinárov a podobne. Poriadok musí byť. Inokedy z lásky k ľudu prikáže nehlásiť sa pravidelne všetkým nezamestnaným, veď to je donebavolajúca buzerácia, budú sa hlásiť iba tí, ktorých vyberieme my, a budú sa hlásiť hoc aj denne, podľa rozhodnutia odborne pripraveného, nepodplatiteľného a morálne krištáľovočistého úradníka (len ma nenaserte. Tak pozor). Zakáže osemročné gymnázia, čo je to za nezmysel, kto sa v tom má vyznať. Je to základná či stredná škola? Nerobte nám tu z toho holubník, vážení. Pije sa vraj v národnej srande? Teda toto! Kde je ten „ujo" čo to odhalil a zverejnil? Obesme ho! To nie, neblbni, rád by som to urobil, ale to by nám už asi neprešlo. Tak im tu aspoň podlo sofistikovane zakážeme vstup (tým novinárom, boha jeho), no to je už lepšie. Budú potrebovať bumážky. Eto charošaja sistema. Nebudú nám tu po parlamente pobehovať nejakí novinári, občania a iní vrahovia, mohli by zas vidieť, či nafilmovať nejaké papieriky s menami, dokumenty, fľaše, opité ksichty, je fakt hrozné ako sa nás snažia za každú cenu skompromitovať.

Nemá kúska hanby. Je ochotný so zanietením tvrdiť, že biela kocka je v skutočnosti čiernou guľou, hoci okolostojaci spoluboľševici tú bielu kocku vidia a snažia sa mu pokašliavaním dať najavo, že zrejme nedopatrením ju vidia aj ostatní (rozumej nepriatelia, dokelu, kto ju tu práve teraz dal), nevyvedie ho to z rovnováhy, a čo keď klamem, vyspím sa a bude všetko inak, ľudia sú sprostí, zabudnú. Dávno zabudol hanbiť sa. Žalúdok má silný a odolný ako žalúdok komodského varana, rozloží aj oceľ.

Keď ho prichytia pri klamstve, alebo mu „teče do bot", rozčúli sa tak, že mu začne padať z tváre aj tá milá, žoviálna, vždy jemne nervózna maska a vstúpi na javisko so svojím predstavením bez masky. Vykľuje sa z neho grobian, neprajník, závistlivec, podliak, zlomyseľník a úbožiak. A svoje predstavenie hrá s plným nasadením, dokonale využíva všetky výrazové prostriedky, nikto z divákov už nepochybuje o tom, že  sa stal svedkom majstrovského výkonu.

Zapamätajte si ten výkon. A to, koľko úsilia musel naň vynaložiť a čo ho to všetko stálo. A aj nás ostatných.

A predstavte si a povedzte mu smelo, kde by bolo jeho miesto, boľševika odvedľa, v ľudskom, otvorenom, poriadnom, občan-friendly štáte (nestraš!). A pripravujte ho na to, všetko sa raz skončí. On sa musí báť, nie my.

 

Akákoľvek podobnosť so všetkými formami reality, skutočnými osobami a udalosťami je iba náhodná.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?